PROTECTOR XVI: Ako sa rozvíjal príbeh obyvateľa dedinky Asmar?

Po fotoreportáži z Protectora prinášame aj písaný pohľad Lambara Chana na priebeh udalostí v dedinke Asmar. Začítajme sa spolu do ďalšieho životného príbehu Afgánca. Poradili si dedinčania s provokáciami armády ISAF?

Na Protector jazdím od jeho desiateho ročníka. Práve na tomto ročníku vznikla naša obec Asmar. Tento rok sme sa stali mestom s viac obyvateľmi ako hlavné mesto provincie. Mali sme 110 obyvateľov. V periodiku Zábul Chronicle našich obyvateľov označili za „drsných ako dávnych Sparťanov“. Larpové úlohy sme plnili na jedničku. Zapájal sa do toho celý kmeň. Zbierali sme nerasty, napríklad aj zlato z bane v Paktike. Pestovali sme mak. Obchodovali sme s inými obcami, no tiež aj s Čínskou ambasádou či Talibanom. Nakupovali sme aj zbrane a v prípade nutnosti sme ich neváhali použiť. Robili sme všetko, čo herné mechanizmy ponúkali.

Hra sa začala

Hneď v prvú noc som dostal s niekoľkými ďalšími bratmi dôležitú úlohu. Mali sme ísť do bane vo vzdialenej Paktike a vyzdvihnúť zlatú tehlu. Bolo to ťažké, no úlohu sme zvládli. Avšak, väčšina z nás bola vyradená. Najprv nás napadol Taliban, ktorý mal na tehlu tiež zálusk. Tých som vďaka termu na zbrani našiel a eliminoval. Po odjazde nášho džípu nás ale napadli obyvatelia Samoku. To sme už nezvládli. Ale operačná úloha získať zlato, bola splnená. Za tú tehlu mala viac ako štvrtina mesta Glejta povolenie na zbraň.

Dopoludnia sa vyvinula situácia, kedy muži z nášho klanu museli ísť do obce Benghází. V tom sídle sa schovávala žena nášho bojovníka. Oklamala starejších dediny, že ju tam v istej veci poslal jej vlastný manžel. V skutočnosti tam však mala milenca. Miestna rada starších po vysvetlení celú vec zvážila a rozhodla sa ženu vrátiť manželovi k potrestaniu. Prebehol súd. Všetci muži pod prísahou všetko dosvedčili. Žena bola odsúdená k zbičovaniu a k vrchole potupy. Priviazaniu ku kláde pri mniestnom Shisha bare. Allah ale ukázal svoje rozhodnutie. Kláda sa sama otvorila. Uznali sme, že bičovanie bol dostatočný trest.

Jediný, s kým sme neobchodovali, bol ISAF. Veliteľ skupiny JSOC generál Tříska si z nás chcel za každú cenu urobiť nepriateľov, aby mal s kým bojovať. Taliban mu bol zjavne málo. Alebo si snáď myslel, že sa si s ním nebude špiniť prsty. Zdali sme sa mu zrejme dôstojnými protivníkmi. Už vo štvrtok. V prvý herný deň sa rozhodol totálne uzavrieť okolie nášho mesta. V tento deň mu útok na mesto nevyšiel. Do celej situácie sa vložil osobne guvernér provincie Pirus Ibn Balkhi. Prišiel s celou ochrankou a afgánskou armádou. Jeho muži chránili našich obyvateľov pred smrtiacou streľbou agresorov vlastnými telami. Tí strieľali aj po medikoch a novinároch periodika Zábul Chronicle. Nakoniec sa predsa len HQ ISAF rozhodlo celú operáciu vyriešiť, lebo poškodila celý ISAF. Pretože veliteľ JSOC si pre jej uskutočnenie nevyžiadal žiadne povolenie. Večer prebehli slávnosti, ktorých sa zúčastnila kompletná smotánka provincie.

Prišiel k nám dokonca aj slávny fakír. Prehĺtal meče aj oheň. Pohyboval predmetmi len vďaka Alahovej vôli. Bol skvelý. Veľmi si pochvaľoval skutočnosť, že mal prvý krát vo svojom živote vlastnú ochranku.

Potom nasledovala už len celonočná hliadka. Mali sme vyhľadávať prieskum ISAF a likvidovať ho. Tiež všetkých ostatných, ktorí z nášho kmeňa neboli. Slušný Afgánec predsa nesliedi okolo domu suseda.

Hra pokračovala

Ráno sme zas hliadkovali v meste. Aj pútnik z iného mesta predsa môže mať na tele bombu alebo môže narušovať bohoslužbu so zbraňou.

V ten istý deň prebehol aj súd s vojakmi a veliteľmi ISAF.

Popoludní som požiadal o povolenie cestovať do Bakkary, aby sme spoznali krásy našej provincie a ochutnali sme inú kuchyňu. V Bakkare je vyhlásený kulinársky podnik „U Tlusťoucha“. Nesklamal.

Na vlastné oči sme videli aj vyberačov výpalného, ktorí z diaľky hrozili obyvateľom a desili ich streľbou do vzduchu. Provinciu sme prešli pešo. Videli sme mnoho zaujímavých miest. Pokúšali sme sa pohovoriť i s ochrankou Čínskej ambasády. Boli to zhovorčiví usmievaví ľudia. Alebo to bolo tými šikmými očami.

Potom sme sa uberali k Asmaru. Z diaľky sme započuli hluk boja. Až neskôr sme zistili, že sa naše mesto pokúsil ISAF dobiť. Naši bojovníci ale nedali útočníkom viac než pár minút. Tých 60 mŕtvych čo okolo dediny nechali, ich isto mrzelo. Len málokomu sa podarilo z boja utiecť. Bolo ukoristených asi 60 zbraní. Vyradení bojovníci skutočne nečakali tak tvrdý odpor od Afgáncov. Smutní odišli pešo na bázu Fort Jochman, ktorá bola vzdialená tri kilometre. Bola to vzdorovitá časť vo vnútri Fort Texas. Vzal som desať ľudí a okamžite sme pomohli Talibanu rozbiť kolónu ISAF ako odvetu za ich činy. Úspešne.

Večer bola zas nejaká slávnosť, no my sme boli stále v strehu. V tom čase totiž požiadali o azyl zástupcovia Čínskej ambasády. Taliban napadol ambasádu a pobil značnú časť posádky. Zákon Pashtunwelli nám káže ujímať sa človeka v núdzi a v prípade nutnosti ho aj s nasadením vlastného života chrániť. Pána veľvyslanca sme si vážili. Vždy splnil, čo sľúbil. Bolo pre nás cťou prijať ho do svojho domu a postarať sa o jeho bezpečnosť i doprovod. Stavbou ropovodu od nášho vrtu sa postaral o blahobyt mesta. My sme si tak aj vďaka nemu mohli dovoliť vybaviť našu armádu až štyrmi zbraňami na muža, ženu či dieťa.

V meste bolo päť pevností. Po obvode bolo mnoho opevnených pozícií a na najvyššom mieste aj bojová veža. Obrana je v našej zemi na prvom mieste. Sú to ťažké časy…

Nasledovala opäť ťažká nočná služba. Ako vlastník termo zariadenia, samozrejme, dobrovoľne slúžim svojmu kmeňu. Nadránom ma vystriedali. Bol to okamih… Veža zrazu vyhlásila bojový poplach. Nájazd banditov z ISAF! Chceli vojsť s džípmi medzi stany a strieľať guľometom na ľudí, ktorí sa budú budiť a vyliezať zo svojich obydlí. Prepočítali sa. V ceste im stáli zátarasy. Niektorí airsofťáci ešte vyliezali z áut. Bol to strašný masaker. V okamihu ich kropilo 110 bojovníkov všetkým, čo mali, vrátane paintbalových gulí z granátometu. Na korbách pickupu museli mať záveje. Zmizli ako vietor aj bez priznávania zásahov.

Hra sa pomaly končila

Šiel som sa vyspať, nech som odpočinutý. Museli sme totiž ísť znova do bane. Cesta džípom prebehla hladko. Zlato sme vyzdvihli. Po návrate sme zistili, že je Asmar v obliehaní Talibanu. Prišli si so zbraňami pre Čínskeho veľvyslanca. Bohužiaľ, po niekoľkých minútach boja zistili, že by dopadli ako armáda ISAF. Radšej tak skúsili diplomaciu. Aj tak sa im zo 40 ľudí zvýšilo tak 30. Po ich odchode prišla správa, že z dôvodu akejsi nákazy o 35 minút (o 12:00) bude končiť Protector.

Niekoľko minút na to nás napadla dedinka Samok. Boli považovaní za akési afgánske Atény. Bohužiaľ, tak aj dopadli. Narazili na našich Sparťanov. No my sme sa kvôli tomu nemohli zapojiť do boja o Fort Texas. Padol aj bez nás. Samok, čo držal s ISAF, pre zmenu padol u nás.

Tento Protector považujem, aj skrz prešľapy niektorých aktérov, za najvydarenejší z tých siedmych ročníkov, na ktorých som bol. Teraz sa už mesto Asmar stáva naším druhým domovom. Náš Klan je silný a v hre mocný. Stali sme sa veľmi dôležitými na miske váh pre všetkých hlavných aktérov.

Potom sme narazili dve sudy radosti. Prišla k nám orientálna tanečnica a slávnosť sa opäť rozbehla.

Protector sme skutočne dobre oslávili. Inde si hovoria: „tak zas o rok.“ No my nie. Už zanedlho si prídeme do Asmaru osláviť spoločne súkromné výročia, sviatky a narodeniny. Hra bude, bohužiaľ, až v apríli. Bude to Operace Kandahár III.

Autor: Lambar Chan

Foto: autor, Pepik Šutka

P.S.  Ak sa vám tento článok páčil, kliknite na páči sa mi, aby ste na neho upozornili vašich priateľov na FB. 

Ďakujem